Sila ženy: Privítali sme u nás Eriku Mokrý

Vzácna návšteva nás utvrdila v tom, prečo je vzájomná podpora žien taká dôležitá.

Milá, pokorná, úprimná a silná osobnosť. Presne taký dojem v nás zanechala žena, ktorá sa rozhodla na sociálnych sieťach otvárať aj smutné témy. Zaujíma nás, čo prežívate, aké sú Vaše príbehy a chceme Vám vyslať odkaz o tom, že vzájomná podpora nás žien dokáže zmeniť veľa. Preto ju v Dajana Rodriguez budeme vždy podporovať a inšpiratívnym stretnutím s Erikou sme začali sériu rozhovorov s názvom Sila ženy

Jej profil nie je galériou dokonalých záberov a nemá rada, keď sa v spojitosti s ňou používa slovo influencerka. Životy iných však ovplyvňuje už roky, a to aj pomocou knižky s názvom Tak trocha inak, ktorú napísala po tom, čo sa vyliečila z rakoviny prsníka. Ochorela v 28 rokoch. Zisk z predaja svojej knihy venuje na pomoc pacientom s rakovinou. Jej najväčší projekt, Štartovací balíček pre bezvlásky, pomohol už tisíckam žien. Obsahuje brožúru s kompletnými informáciami o rakovine a jej liečbe, ako aj turban, ktorý je špeciálne ušitý pre bezvlásky.

Dnes už ako mamička jeden a pol ročného synčeka píše aj na tému popôrodnej depresie. Za otváraním zdanlivo "tabu" tém sa skrýva veľký zmysel - ukázať iným ženám, že vo svojom trápení nie sú samy a ako z neho von. Lebo cestu sa oplatí hľadať vždy a občas stačí, keď sa na veci pozrieme inak... 

Prečítajte si, čo Vás zaujíma:

Móda
Zdravie a krása
Sebaláska
Materstvo
Ženské priateľstvá


O móde

Aký máte vzťah k móde? Je to pre Vás téma, ktorú riešite denne?

Môj manžel sa smeje, že ja vôbec nie som typická žena. Pred zrkadlom trávim minimum času. Ak si mám vybrať medzi nákupom oblečenia a dobrým jedlom, vyberám si to druhé. Ak by sme to mali zhrnúť, som módny antitalent. No o to viac obdivujem ľudí, ktorí sa móde rozumejú, vedia ju nosiť alebo módu vytvárajú.

Rozhovor o kabelkách bude s Vami „tak trochu iný“- zo zdravotných dôvodov ju už veľmi nenosíte. Patrila kedysi k Vašim obľúbeným doplnkom?

Milovala som kabelky. A zbožňujem ich doteraz. No vzhľadom na to, že mi bol odstránený pravý prsník a niekoľko uzlín, môj ošetrujúci lekár mi kabelku na pravom ramene neodporúča nosiť. Samozrejme, nosenie kabelky na ľavom ramene problémom nie je. No ja si na to neviem zvyknúť. Aj preto som sa zamilovala do batôžkov. A odkedy som mama, vnímam aj ich obrovskú praktickú stránku.

Čo si so sebou nikdy nezabudnete pribaliť?

Manžel sa smeje, že dieťa. Teda, vraj ho nikdy nemám zabudnúť. No a okrem neho mi nesmie v batôžku chýbať telefón, peňaženka, voda a dezinfekcia na ruky. Od objavenia covidu je môj strach z baktérií ešte väčší ako bol doteraz.

O zdraví a kráse

Vo veľmi mladom veku ste podstúpili liečbu rakoviny a vzali Vám prsník. Vy však radšej rozprávate o tom, čo Vám rakovina dala... Ako ste dospeli do tohto štádia?

Nebolo to jednoduché. No aj vďaka môjmu manželovi som sa naučila pozerať na veci tak trocha inak. Nechcem však, aby si ľudia mysleli, že to bolo a je jednoduché. Nie, nie je... mnohokrát je to neuveriteľne náročné a sama mám veľakrát obdobia, kedy nevidím ani to pomyselné svetielko na konci tunela. Naučila som sa však, že v živote je nesmierne dôležité pozerať sa na veci či situácie z rôznych uhlov pohľadu, prijať ich a snažiť sa ich prežiť. So všetkým, čo nám priniesli a prinášajú. Pretože o tom je život. O žití... aj keď sa nám niekedy nechce. Ale môžeme. A túto možnosť nemá každý. Byť tu, dýchať, žiť je obrovské privilégium.  Len na to mnohokrát zabúdame.

Vedeli ste hneď, že o tom chcete otvorene rozprávať?

K blogovaniu o mojej liečbe rakoviny prsníka som sa dostala vďaka mojej úžasnej kamarátke Nikol. Ona bola jedným z prvých ľudí, ktorým som o tom povedala. Keď videla, ako pri liečbe žijem, pracujem, že som sa počas nej vydala, prišla s nápadom, aby som o tom hovorila. Možno tým niekomu pomôžem a dám nádej. Neverila som jej... kto by ma len chcel čítať. Dnes viem, že mala pravdu. A nesmierne jej za to ďakujem.

Táto choroba akoby sa pokúšala brať ženám ženskosť, ale len tú navonok viditeľnú. Mýlim sa, keď mám z Vašej knižky pocit, že práve po všetkom, čím ste si prešli, ste objavili svoju skutočnú krásu?

Čo je to krása? Vieme ju definovať? Vieme presne povedať, ako by krása mala vyzerať? Krása je z môjho pohľadu súčet premenných, ktoré vzájomne spolu súvisia. Môže byť fyzická, môže byť duchovná. Každý ju vnímame a cítime inak. A tak je to v poriadku. Pre mňa bola krása kedysi založená len na fyzicky dokonalom tele. Po liečbe rakoviny, kedy som prišla o prsník, vlasy, riasy a obočie, som pochopila, že žena sa môže cítiť ženou aj bez toho. Samozrejme, ak to niektorej zo žien nevyhovuje a rozhodne sa pre rekonštrukciu prsníkov, tak to je poriadku. Je dôležité, aby sa každý cítil dobre tak ako je. So všetkým, čo má/nemá. A je úplne jedno, či ochorie alebo je zdravý.

V súvislosti s obdobím predtým rada používate pojem instantná krása. Čo to znamená?

Ak sa bližšie pozrieme na slovo instantná, tak vieme, že to znamená rýchlorozpustná, prášková, predvarená. A tak ako može byť instantná káva, kaša či polievka, tak môže byť podľa mňa aj krása. Získaná rýchlo, umelo, len preto, aby bola. Ale vlastne len na chvíľu. Skutočná krása sa z môjho pohľadu buduje. Pomaly, no trvá. Dlho...

O láske k sebe

Pramenia podľa Vás choroby aj z chybného vnímania samých seba?

Toto je veľmi náročná téma. A mohli by sme na ňu viesť diskusiu niekoľko hodín. Z môjho pohľadu môže byť vznik ochorenia spôsobený spôsobom nášho života, jeho prežívaním, vnímaním a žitím.

Žijete vo Francúzsku. Vnímate nejaké rozdiely medzi tým, ako vychovávajú dievčatá tam a tu?

Nemyslím si, že rozdiel je len vo výchove dievčat. Francúzsko je všeobecne iné vo výchove detí či ich vzdelávaní. Z toho, čo mám momentálne možnosť pri výchove vidieť, hodnotím, že deti sú samostatnejšie a rodičia spokojnejší.

Dokážu aj naše vzťahy s mužmi ovplyvniť to, ako vnímame samé seba alebo myslíte, že je to viac o našom vnútornom nastavení?

Určite áno. Predsa len, akékoľvek vzťahy v našom živote silne ovplyvňujú nás a naše vnímanie. A partnerské sú omnoho silnejšie. Problém však môže nastať, ak začne určitým spôsobom chýbať rešpekt a pochopenie a nastupuje povrchnosť. Často sa pri rozhovoroch so ženami stretávam s tým, že im ich partner hovorí, ako by mali zlepšiť na sebe to a to. A ony z lásky k nemu zabúdajú absolútne na to, že im je možno, tak ako sú, dobre. Že im nevadí, že nemajú pevné prsia či celulitídu na zadku. Že tvrdo drú v posilke, nejedia a všetko len pre niekoho iného. Samozrejme, ak sú si isté, že to chcú zmeniť pre seba, je to úplne v poriadku. Ak to však chcú meniť pre niekoho iného a viac ich to ničí ako napĺňa radosťou, tak to už je problém. Pretože v tomto bode zabúdajú na seba a svoju krásu. Ženskú, úžasnú a výnimočnú.

O materstve

Vychovávate syna. Ako si ho ideálne predstavujete v budúcnosti ako partnera?

Veľmi by som si želala, aby bol náš Elias vo vzťahoch rovnakým mužom a partnerom ako je jeho otec, môj manžel. A verím, že toto sa nám doma spoločne podarí. Čaká nás však ešte dlhá cesta. Predsa len, sme ešte len na jej začiatku. 

Jedna z tém, o ktorých rozprávate, je aj popôrodná depresia. Aké reakcie ste zaznamenali z okolia, keď ste túto tému otvorili?

Bolo ich množstvo. Od zľahčovania tejto témy, jej spochybňovania, cez uvedomenie si, že mnohé ženy to prežili či prežívajú tiež, až po poďakovania, že vďaka mojej otvorenosti som zachránila minimálne dva životy. Jeden dieťaťa, druhý matky.

Čo by ste poradili ženám, ktoré sa ocitnú v podobnej situácii?

Jednoznačne treba vyhľadať odbornú pomoc. Prosím, neverte okoliu, ak vám bude tvrdiť, že ste len precitlivené, či máte byť spokojné, že máte zdravé dieťa a vaše pocity sú úplne normálne a prejdú. Pretože oni prejsť samé od seba nemusia. Práve naopak. Popôrodná depresia nie je výmysel, nie je to ani rozmar unavenej mamičky. Je to reálna diagnóza, ktorá postihuje čoraz viac žien. A trpí pri nich celá rodina.

Pocit zodpovednosti za vlastné zdravie sa u mnohých žien po pôrode ešte zvýrazní. Ako to je u Vás?

Mám pocit, že je to presne naopak. Mamičky na seba popri výchove svojich detí absolútne zabúdajú a venujú sa prioritne len im. A to je z môjho pohľadu veľká chyba. Nebudem klamať, sama teraz odkladám jedno z mojich kontrolných vyšetrení, pretože je pre mňa náročné pripraviť sa naň a naplánovať si ho. Zosúladiť materstvo, partnerský vzťah, prácu a život ako taký je mnohokrát náročné. Neostáva nám priestor na samé seba. A to je chyba. No nemám recept ani odpoveď na to, ako to urobiť, aby to bolo v poriadku. Mala som rakovinu a sama sem tam v tomto smere zlyhávam. Verím však, že sa to utrasie a budem v tomto lepší manažér.

O ženských priateľstvách

Ženy – matky občas vedia byť jedna voči druhej až nemiestne kritické. Dá sa vôbec voči tomu nejako obrniť?

Myslím, že je nesmierne dôležité, aby si každý z nás bol istý sám sebou a svojím rozhodnutím. Tým, ako dieťa vychováva, tým, ako sa o neho stará, ale aj tým, ako sa stará a vníma seba. Samozrejme, pochybnosti môžu prísť vždy. A to nie len pri výchove. No je to úplne v poriadku. Vďaka tomu sa posúvame ďalej. A vieme sa aj s lepším nadhľadom pozerať na kritiku od iných. Pretože vieme, že robíme to najlepšie, čo vieme a môžeme.

Zamrzí Vás viac kritika od ženy či od muža?

Akákoľvek kritika je nepríjemná. No mám pocit, že od mužov je viac konštruktívna a jednoznačne menej emočná. Tým samozrejme nechcem hádzať ženy do jedného vreca. No predsa len, my vnímame veci skôr cez srdce ako cez rozum.

Stáva sa Vám občas, že Vám po všetkom, čím ste si prešli, príde občas povrchné, čo iné ženy považujú za priority?

„Každého problém, najväčší problém“ – toto staré známe porekadlo mi pomáha pochopiť problémy iných. Hoc si sama niekedy poviem, ako by mi bolo, keby som mala jej či jeho problémy. Učím sa ale nesúdiť, viac vnímať a počúvať. Pretože predsa len, každý sme iný a to čo pre niekoho môže byť maličkosť či niečo povrchné, môže byť pre iného aj koniec sveta.

Akými ženami sa najradšej obklopujete?

Cieľavedomými, ktoré si však s pokorou uvedomujú, že život je nesmierne vrtkavý a vážia si každú jeho minútu. Ženami, ktoré všetko čo v živote získali, dosiahli svojou vlastnou dravosťou, no s rešpektom a úctou k iným a k sebe. Ženami, ktoré si uvedomujú, že nemusia všetko akceptovať, no rešpektujú.

Máte nejaký ženský vzor?

Nemám. Musíme mať my ľudia nejaký vzor? Nejaký ideál? Mám pocit, že celý život sa chceme na niekoho podobať, žiť ako on a pritom absolútne zabúdame na to, kým sme.

Aká žena Vás dokáže inšpirovať?

Každá žena, ktorú v živote stretnem, je niečím iná, niečím výnimočná. Aj preto sa ju vždy pri rozhovoroch snažím dôsledne počúvať a vnímať. Pretože naozaj, každý jeden človek, ktorého v živote stretneme, nám do života niečo odovzdá. Mnohokrát to však pochopíme neskôr.  

Vy sama ste pre mnohé vzorom v ich každodennom trápení. To, čo sa Vám stalo ste otočili v dobro a dnes pomáhate ženám, ktoré tiež v živote prekvapí rakovina. Prečo to robíte?

Na túto otázku skutočne nemám racionálnu odpoveď. Vnútorne cítim, že to všetko, čo robím, robiť musím a je to dôležité. A časom som pochopila, že aj potrebné. Ono... možno sa chcem niekomu tam hore alebo tu na Zemi poďakovať za to, že tu ešte som. A možno som konečne našla zmysel môjho života. Odpoveď príde časom a ja verím, že ju dostanem a pochopím.

Nemáte občas chuť to nechať tak a slovo rakovina čo najviac vytesniť zo svojho života? 

Dá sa to? Aký by to malo význam? Ak by som ju vytesnila, ako by som vytesnila kus môjho života a utekala pred tým. To však nie je riešenie. Utekanie pred problémami, útek pred minulosťou, to nebolo nikdy dobrým riešením. Nech sa týka čohokoľvek. Choroby, vzťahov, problémov.

Čo vám v živote robí najväčšiu radosť a pri čo dokážete zabudnúť na všetko zlé, čo život občas prinesie?

Nepatrím k ľudom, ktorí dokážu len tak zabudnúť na problémy. Práve naopak. Potrebujem ich vyriešiť, aby som mohla fungovať pokojne ďalej. Samozrejme, nie vždy je to možné. V tom prípade, ak je to možné, snažím sa tráviť aspoň nejakú chvíľu v prírode, pokoji a tichu. Ticho je pre mňa mnohokrát liekom.